Liečba

Diagnostika

Diagnostika Parkinsonovej choroby zahŕňa kombináciu lekárskeho vyšetrenia, dennodenných pozorovaní a možných testov. Lekár sa spýta pacienta na príznaky a anamnézu a vykoná fyzikálne vyšetrenie. Každodenné pozorovania, ako napríklad sledovanie pohybov pacienta, môžu pomôcť potvrdiť diagnózu. MR mozgu pomáha odlíšiť ochorenie od iných stavov, ktoré by ho mohli pripomínať. Na potvrdenie poruchy dopamínového prenosu sa využíva metodika nukleárnej medicíny – DaTScan. Diagnóza sa stanovuje na základe kombinácie výsledkov vyšetrení a pozorovaní. Stanovenie diagnózy Parkinsonovej choroby nie je zvyčajne jednoduché a býva založené na podrobných údajoch o charaktere a priebehu ťažkostí pacienta (anamnéza) a dôkladnom klinickom vyšetrení.
V úvode niekedy môžu byť prítomné niektoré varovné príznaky, ktoré si možno pomýliť s inými chorobnými stavmi, napríklad so syndrómom zamrznutého ramena (bolesť, brnenie, znecitlivenie alebo slabosť v ramene, ruke alebo dokonca prstoch) alebo celkovým spomalením a oploštením emotivity (problémy so štítnou žľazou a depresia). Tiež je potrebné poznamenať, že asi jedna tretina pacientov počas celého ochorenia nikdy nemá tras.

Odborné vyšetrenia sú často najlepšie indikované na vyšších pracoviskách, ktoré sa špecializujú na liečbu Parkinsonovej choroby. Žiadny samostatný klinický príznak nie je natoľko jasný, aby sa na jeho základe dala stanoviť diagnóza Parkinsonovej choroby a vylúčiť iné ochorenie. Najpoužívanejšími klinickými metódami na stanovenie diagnózy sú diagnostické kritériá Parkinsonovej choroby podľa odbornej škály (United Kindgom Parkinson's Disease Brain Bank alebo International Parkinson and Movement Disorder Society). Ďalšou z možností, ktorá môže pomôcť pri stanovovaní diagnózy, je aj farmakologický test, pri ktorom sa podáva vysoká dávka antiparkinsonika. Počas testu sa klinicky sleduje zlepšenie príznakov ochorenia, prípadne výskyt nežiaducich mimovoľných pohybov.

Farmakologická liečba

Väčšina liekov používaných na liečbu Parkinsonovej choroby môže pomôcť pacientom zvládať takmer všetky príznaky, ale nedokáže zastaviť rozvoj ochorenia.

Pretože každý pacient reaguje na liečbu inak, lekári a pacienti musia veľmi úzko spolupracovať, aby spoločne našli prijateľnú rovnováhu medzi priaznivými a vedľajšími účinkami lieku. Výber lieku je individuálny, s prihliadnutím na závažnosť príznakov, vek, ale aj prítomnosť ďalších ochorení. Veľmi výhodné je zapojiť do liečebného procesu aj rodinných príslušníkov.

Počiatočné štádium

Základným a najúčinnejším liekom v liečbe Parkinsonovej choroby je prekurzor dopamínu, ktorý sa v mozgu premieňa na dopamín. Tento liek sa v lekárskej praxi využíva od roku 1970 a doposiaľ sa považuje za najúčinnejšie antiparkinsonikum. Prekurzor dopamínu má veľmi krátky čas účinnosti v mozgu a rýchlo sa z neho odbúrava.

Ďalšou z možností liečby je podávanie skupiny liekov – agonistov dopamínových receptorov, ktoré sa vylučujú pomalšie ako zaužívaný prekurzor dopamínu. Lieky z tejto skupiny zreteľne znižujú nástup pohybových komplikácií (striedanie stavov dobrej a zlej hybnosti). Pacienti môžu byť liečení dopamínovými agonistami bez pridania prekurzoru dopamínu niekoľko rokov, čo sa využíva hlavne u mladších pacientov. V pokročilom štádiu Parkinsonovej choroby môžu spolu s ďalšími liečivami predlžovať fázu „ON“ (teda dobrej hybnosti) a skracovať fázu „OFF“ (teda zlej hybnosti).

Ďalšou skupinou sú lieky, ktoré znižujú odbúravanie dopamínu a prekurzora dopamínu v mozgu.

Nefarmakologická liečba

Nefarmakologická liečba je rovnako dôležitá ako farmakologická liečba a je založená na:

rehabilitácii

telesnom cvičení

poučení pacienta

Parkinsonova choroba prináša pacientom v priebehu rozvoja množstvo problémov a obmedzení. Miera ťažkostí nemusí byť vždy odrazom jednotlivých príznakov, závisí od odhodlania a vôle pacienta, jeho povahy a od spôsobu prijatia svojej choroby. Naučiť sa s chorobou žiť a bojovať proti telesným a duševným ťažkostiam je rovnako dôležité ako farmakologická liečba. Neoddeliteľnou súčasťou je fakt, že obmedzený je nielen pacient, ale aj jeho blízki, ktorí s ním žijú.

Dôležité je od začiatku ochorenia vykonávať pohybovú aktivitu. Niektoré štúdie naznačujú, že práve aktívna pohybová aktivita môže spomaľovať progresiu ochorenia. Konkrétna pohybová aktivita a jej zameranie sú v každom štádiu ochorenia iné. Pacientov, ktorí vykonávali pohybové aktivity ešte pred samotným ochorením, je dôležité v týchto aktivitách aj ďalej podporovať. Tiež je veľmi dôležité vyvážené stravovanie a dostatočný prísun vitamínov a tekutín.

V rámci cvičenia v Bratislavskom kraji existujú výskumné tréningové projekty s následnou dlhodobou možnosťou cvičenia v Centre pohybovej aktivity pri Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied pod odbornou garanciou prof. MUDr. Barbary Ukropcovej, PhD.

Pri problémoch s prehĺtaním je nutné podávať mäkkú stravu, upravenú na malé kúsky, alebo mixovanú, resp. zahusťovať tekutiny. Domáce prostredie môžeme upraviť odstránením zbytočných prekážok, úpravou nábytku, postele, toalety alebo kúpeľne, do ktorých môžeme umiestniť rôzne držadlá. Z prostredia by sme mali odstrániť nebezpečné predmety. Mali by sme podporovať sebestačnosť pacienta, pomáhať len v prípade jasnej neschopnosti výkonu pacienta, neponáhľať sa, rešpektovať potrebu väčšieho množstva času na jednotlivé výkony, prispôsobiť denný režim možnostiam pacienta. Pacient by sa nemal vyhýbať spoločenskému životu.

Do všetkých cvičení zaraďujeme aj aktivity denného života. Cvičenia musia byť kratšie, účinné a nesmú pacienta vyčerpávať, aby mal záujem pravidelne cvičiť. Vhodné sú švihové cvičenia, ktoré uvoľňujú svaly a kĺby, autogénny tréning a celková masáž, masáž šije a chrbta, ktorá podporuje svalovú relaxáciu a súčasne zlepšuje krvný obeh.

Dýchacie cvičenia sú nevyhnutnou súčasťou rehabilitácie, pretože pacient často dýcha krátko a povrchne. Počas nácviku chôdze nútime pacienta postupne predlžovať kroky, kolená dvíhať vyššie, pohybovať aj hornými končatinami a chodiť s vystretým chrbtom. V špecializovaných pracoviskách pre liečbu Parkinsonovej choroby lekár odporučí pacientovi vhodné cvičenia.

Pokročilé štádium

Pokročilé štádium Parkinsonovej choroby nastupuje väčšinou po 7 – 10 rokoch trvania ochorenia. Pacienti trpia výraznými pohybovými výkyvmi, mimovoľnými pohybmi a zlyhaním účinnosti tabletkovej liečby.

Prekurzor dopamínu sa vstrebáva v tenkom čreve a väčšinou sa podáva vo forme tabliet. V pokročilých štádiách Parkinsonovej choroby môže liečba tabletkami strácať svoju účinnosť. U pacientov dochádza k výraznému kolísaniu hladín lieku v krvi, k čomu prispieva aj nerovnomerné vyprázdňovanie žalúdka. Pacienti sa dostávajú do tzv. fluktuácií – stavov zmeny pohyblivosti, pričom dochádza ku striedaniu stavov stuhnutia (rigidita) a nekontrolovaných pohybov (dyskinéz). Výrazné výkyvy hladín prekurzora dopamínu v krvi ovplyvňujú aj psychický stav pacienta.

V takýchto prípadoch je vhodné pristúpiť k iným možnostiam liečby. Lekár môže pacientovi navrhnúť hlbokú mozgovú stimuláciu alebo kontinuálne podávanie antiparkinsonika pomocou prenosnej pumpy, buď do čreva, alebo do podkožia. Pacient pred každým liečebným prístupom podstupuje medicínske vyšetrenia a testy, kým sa lekár a pacient rozhodnú pre konkrétny liečebný postup. Aktuálne sú vo vedeckom vývoji nové techniky hlbokej mozgovej stimulácie a pumpových systémov.

Pacient spolu s pumpovým systémom dostáva na každodenné nosenie zdravotnícke pomôcky, ktoré mu pomáhajú život uľahčiť.

Jednotlivé terapeutické prístupy pri pokročilom štádiu Parkinsonovej choroby sa využívajú vo vybratých špecializovaných pracoviskách pre liečbu Parkinsonovej choroby.

Depresia

Výskyt depresie u pacientov s Parkinsonovou chorobou sa odhaduje na 20-40 %. Ide o pomerne vysoké číslo. Väčšia časť pacientov trpí len ľahšími formami depresie.

Depresia sa môže objaviť prakticky v ktoromkoľvek štádiu Parkinsonovej choroby, najčastejšie vo fáze rozvoja neurologických symptómov. U časti pacientov predchádzajú vzniku depresie štandardné neurologické príznaky tohto ochorenia. Depresia by mala byť posudzovaná a liečená ako samostatná choroba. Liečba depresie si vyžaduje osobitný prístup. Vykonáva ju zásadne odborník, neurológ alebo psychiater. Dávky liekov musia zohľadňovať individuálny zdravotný stav pacienta a dávkovanie musí byť upravené podľa súbežne užívaných liekov, aby neprišlo k nežiaducim liekovým interakciám. Liečbu dopĺňajú potrebné úpravy životosprávy, psychoterapia a dôkladné a presné poučenie pacienta a jeho rodiny. V prípade výskytu depresie je dôležité sa o tom rozprávať so svojim ošetrujúcim neurológom.